Mt. Kulal, vulkanické pohorie severnej Kene, vsadené do okolitej púšte, je zeleným ostrovom plným bohatej vegetácie v podobe dažďového, resp. hmlového lesa. Príjemná teplota, v priemere 25°C a dostatok zrážok je výsledkom nadmorskej výšky blízkej 2tisíc m n.m.
V pozadí sa dvíha horský masív pohoria Mt. Kulal (pohľad od jazera Turkana).
V tejto oáze života je nepríjemný azda len neustávajúci vietor ako dôsledok miešania sa suchého a horúceho vzduchu stúpajúceho z okolitej púšte, ktorý sa na hrebeni pohoria stretáva s chladnejším a vlhším horským vzduchom. Na druhej strane ale vďaka vetru a relatívne vysokej nadmorskej výške táto oblasť nepatrí medzi rizikové z pohľadu malárie. Jedinečnosť tohto pohoria s najvyšším bodom v nadmorskej výške 2416 m n.m. potvrdzuje štatút biosférickej rezervácie zaradenej do prírodného dedičstva podľa UNESCO v r. 1978.
Odtieň a sýtosť zelenej v krajine je odrazom úhrnu zrážok. Hlavné obdobie dažďov zaživa toto územie v mesiacoch apríl-máj. Druhým obdobím dažďov s o čosi nižšími úhrnmi sú mesiace november a december. Krajina tu tesne po období dažďov silne pripomína typické Slovensko s pasúcimi sa kravami na jar niekde v tatranskom podhorí. Mimo tieto vlhké obdobia, v období sucha sa nedostatok zrážok vizuálne odráža vo farbe pasienkov. Zelenú strieda žltá a hnedá. Vo vrchole obdobia sucha, v mesiacoch júl-september už na pasienkoch horko-ťažko nájdete čo i len suchý trs trávy.
Krajina tesne po období dažďov (koniec decembra) ponúka ideálne podmienky pre pastvu dobytka.
Obdobie sucha začiatkom februára, kedy sú už podmienky na pastvu podstatne horšie.
Vo väčšej vzdialenosti od dediny, tam kde pasúci sa dobytok už tak často nezájde nadobúda les charakter kompaktnej, nepriechodnej hustej vegetácie.
Pohľad z chrbta horského masívu ponúka výhľad na široko otvorený priestor suchých spoločenstiev púští a polopúští.
Západ slnka nad jazerom Turkana. Pohľad z okraja kempu Narraioca Supuko v južnej časti dediny Gatab. Vzdialenosť k západnému brehu jazera je vzdušnou čiarou približne 20 km. Bojovník kmeňa Samburu dosiahne svojou rezkou chôdzou ťažkým terénom jazero do 5 hodín.
Toto horské pásmo vďaka vysokému stupňu ekologickej a geografickej izolovanosti a vhodným klimatickým podmienkam predstavuje ostrov podobný Spielbergovmu Jurskému Parku. Dinosaura tu síce vedecké expedície (zatiaľ) nenašli, no podarilo sa už popísať niekoľko jedinečných endemických druhov organizmov, ktoré nikde inde mimo tohto reliktného horského lesa nenájdete. Z rastlín spomeniem Stachys kulalensis, zástupcu čeľade hluchavkovitých (lat. Lamiaceae) alebo Aloe kulalensis z čeľade živičníkovitých (Xanthorrhoeaceae).
Endemické Aloe kulalensisz čeľade živičníkovitých (Xanthorrhoeaceae).
Zo živočíchov stojí za zmienku motýľ z čeľade mlynárikovitých (Pieridae) s vedeckým názvom Dixeia charina pulverulenta, chameleón Chamaeleo (Trioceros) narraioca z čeľade Chamaeleonidae, lúčny koník Parasphenakulalensis patriaci k čeľadi koníkovitých (lat. Acrididae) či malý spevavec, „kulalské bieloočko“ (angl. Kulal White-eye) Zosterops kulalensis patriaci do skupiny vrabcovitých (Passeriformes).
Druh plaza dlhodobo sa vyvíjajúci v podmienkach miestneho lesa. Chameleón s vedeckým názvom Chamaeleo (Trioceros) narraioca z čeľade Chamaeleonidae.
Kolegovia (zľava Titus, Onyango a Lucy Wamuyu) ornitológovia z Národného Kenského Múzea v Nairobi pri sledovaní vtáctva v januári r. 2014. V rukách držia 2 jedince endemického bieloočka.
„Kulalské bieloočko“ (angl. Kulal White-eye) Zosterops kulalensis patriaci do skupiny vrabcovitých (Passeriformes). (foto: L. W. Muithui, 2014).
Keďže ani Katedra ekológie, prešovskej univerzity nechce nijako zaostávať, rozhodli sme sa aj my priniesť na svetlo sveta nový živočíšny druh. Nakoľko my takéto výzvy berieme vážne, náš cieľ sa nám napokon podarilo aj naplniť. Vo vzorke machu z roku 2014 sa nám podarilo nájsť nový druh pomalky (známe pod vedeckým názvom Tardigrada).
Ide o drobné, do 1 mm veľké živočíchy s valcovitým telom a štyrmi pármi pseudonôžok ukončených háčikom. Žijú vo vode, či vlhkej vegetácii, mnohé druhy v machu. Nedostatok vody prežívajú v inaktívnom stave, v ktorom ich radíme k najodolnejším organizmom na Zemi. Pri pokusných štúdiách zniesli po dobu niekoľkých minút teplotu vzduchu +150 °C, i teplotu blízku absolútnej nule na úrovni -272°C. Prežili dokonca desaťdňový pobyt v otvorenom kozme kde boli okrem pôsobenia extrémnych teplôt vystavené účinkom vákua. Väčšina z takto testovaných živočíchov po prenesení do podmienok optimálnej vlhkosti pri cca 20°C po niekoľkých hodinách opäť ožila a pokračovala v pokojnom a harmonickom živote. Nášmu novo popísanému druhu dal náš poľský kolega Daniel Stec vedecké meno Microbiotus paulinae. Druhový názov „paulinae“ Danielovi napadol pri pohľade na mikroskopické útvary na povrchu vajíčok tohto druhu, ktoré sa tvarom ponášali na vrkoče jeho kamarátky, ktorej meno je Paulina Kosztyła.
Novopopísaný druh pomalky Microbiotus paulinae (foto pomocou mikroskopu: 1 pohľad z brušnej strany, 2 pohľad z chrbtovej strany, nákres: z bočnej strany 3.
Vzorka odobraného machu.
Územie tohto horského masívu obýva približne 2500 obyvateľov patriacich prevažne ku kmeňu Samburov. Kmeň Samburu už odjakživa patril medzi pastoralistov. V závislosti od podmienok prostredia sú aj mimo túto oblasť hlavným zdrojom obživy potravinové produkty ako mlieko, krv a mäso z kráv a kôz, no v posledných dekádach čoraz viac aj z tiav.
Ťava nie je pôvodným živočíchom v oblasti Keňe. Dostali sa sem s migrujúcim obyvateľstvom z okolitých krajín ako Somálsko alebo Sudán, kde sú široko rozšírené. Somálci sem priniesli somálske plemeno ťavy, tzv. Benadir. Zo Sudanu sa sem dostal typ Anafi. Za posledných 40 rokov vzrástla v Keni populácia, tzv. dromedára, teda ťavy jednohrbej z 500 tis. na viac ako 3 milióny. Dôvodom je nenáročnosť tohto zvieraťa dobre adaptovaného na nehostinne podmienky púšte. V Keni najčastejšie využívajú ťavy príslušníci kmeňov Rendille a Gabbra, ktorí si vyšľachtili aj rovnomenné plemená tiav. Sú to malé ale robustné plemená vhodné do podmienok polopúšte. Tretím, v Keni vyšľachteným je plemeno Turkana. Ide o vzrastom malé plemeno rozšírené prevažne na západ od jazera Turkana. Zazrieť ich môžete v skalnatých pahorkoch tohto územia ako ožierajú suché akáciové kríčky. Okrem kmeňov Rendille a Gabbra čoraz viac využívajú ťavy ako hospodárske zvieratá aj príslušníci kmeňov Turkana, Samburu, Borana a Pokot. Vhodným časom kedy môžete v Keni stretnúť mláďatá hospodárskych ale aj divokých zvierat je čas po období dažďov. V tomto zmysle majú v severnej, suchej časti Kene jar dvakrát v roku v mesiacoch máj-jún, resp. december-január.
Samburský chlapec strážiaci v predhorí Mt.Kulal kravu s čerstvo narodeným teľaťom (január, 2014).
Autor blogu: Radoslav Smoľák, Katedra ekológie FHPV PU
Táto práca bola realizovaná z projektu: Inovácia vzdelávacieho a výskumného procesu ekológie ako jednej z nosných disciplín vedomostnej spoločnosti (ITMS 26110230119), ktorý je spolufinancovaný zo zdrojov EÚ.
It is Už in Ukraine and Uh in Slovakia. It is an interesting river in the Ukraine-Slovakia borderland. It is the object of our research aimed at the inventory of the species and the biodiversity of chosen groups of water insects. It is the purpose of our expedition.
Two members and a former student of the Department of Ecology took part in the first stage of the expedition in August 2015 which was organized in order to fulfil the tasks of the “Ephemeroptera, Plecoptera, Diptera biodiversity trip along the Uzh river, Ukraine” project which was financially supported by the organisation: FAN (B) – Förderkreis für allgemeine Naturkunde (Biologie).
The beginnings are usually difficult and this action was no exception. We had much to do to manage the communication with the Ukrainian side. The news from the Ukraine scared and stressed our wives. To be honest we were also a bit concerned before the start of the journey as the media kept on feeding us with various shocking news from the region. Apart from the conflict in the east of Ukraine we had to consider the potential threat of “the fight of the clans“ associated with the “fight of the good and the bad policemen“ which had initiated close to the border with Slovakia before our journey. And that was our target destination … However, after several minutes there we found the situation being calm, people were nice … at least in the west of the country. Ukraine, as we saw it, is beautiful with admirable nature, full of smiling and welcoming people. In some respect it reminded us Slovakia in the words of our parents. The few negative factors about Carpatho-Ukraine can be regarded the shattered roadways (which did not bother the local drivers) and ever-present rubbish (more than in Slovakia).
As a scientific expedition behoves just after our arrival to Uzhorod we took the direction to the water. We began to work in the river Uzh down the metropolis of the Carpatian-Ukraine. Besides the insect, which was the main purpose of our expedition, we were often followed by bathing children and even the adults in Uzh and also in its several tributaries (another analogy with the past of our country?). The water was (un)pleasantly warm and it provided us with almost no freshness in the extreme – hot weather though it was nice for the “holidaymakers“. The surroundings was also briliant. However, due to the findings in the water and around we would not recommend it for bathing or water sports. More attentive look into it could clearly show objects of various usage and origin – also rubbish in the streams and near them. The natives paid little attention to the municipal and often intensive organic pollution therefore we were not trying to spoil their pleasure by our opinions and recommendations.
Co-author of the blog Jozef Oboňa – posing for the photographer, native “holidaymaker“ in the background.Uzh under Uzhhorod – the first locality (the clearsighted can see other“holidaymakers“).
Our aim was neither enlightenment nor relaxation. We wanted to get down the mainstream of the river Uzh and its tributaries almost to the source of the river situated close to the village of Stužica and we wanted to collect more material for further study in appropriate localities. So the hard work began. We were collecting the specimen of larvae of aquatic invertebrates during the day, we searched the imagoes in the rivers vicinity and we were catching the adults by attracting them on light near the place we stayed at night.
The members of the expedition: hardworking Jožo and Ľuboš Hrivniak (Peter Manko – out of the shot – taking photo).
Generally, we have visited more than 25 chosen localities during our tour but due to the extreme hot weather and drouth we have only collected the specimen from 19 places.
The massive flow of Uzh turned to almost dry channel in 2015. The little rest water in the lower part of the flow had the temperature of 32 °C to 36 °C .
The most beautiful localities included mainly the tributaries of the river in the locations out of the habitation. They were also the places of our greatest interest from the point of biodiversity of aquatic insects although we need more time for exact results, their processing and publishing. We are still expecting the second part of the expedition the next spring. It will be mostly focused on forested localities of little intervention (by the beef-cattle gauchoes, holiday-makers and by the energy producers) of the Uzh catchment.
Here we would like to thank the organization FAN (B) –Förderkreis für allgemeine Naturkunde (Biologie) for their financial support of the project. We also thank to our wives for their understanding, patience and their support.
Šipot creek – beautiful Uzh tributary.Šipot creek – several kilometres lower (How to make eutrophic stillwater out of a mountain torrent? Build a hydro-electric power plant on it.) .
Vojvodin creek – the Šipot tributary.
The river Turja – the Uzh tributary.
Jožo – searching new species for the science 🙂 .Jožo – hard-working (or only posing again?) .Ľuboš is documenting the Ukrainian colleagues work of Marina and Roman who were chasing ground beetles.Peter at work.Ľuboš – picking.Ľuboš – picking again.Ľuboš is chasing …Peter is taking notes of the locality (posing as well?).Conjoint move to a better place (Peter and Ľuboš).and hard work again … (Ľuboš and Peter).This is not a holidaymaker – Ukrainian colleague Voloďa wading Uzh down Uzhhorod (the reason is unknown).These are the real holiday-makers.
The authors of the blog: Jozef Oboňa and Peter Manko, Department of Ecology FHNS UP.
Vzťahy medzi živými organizmami a našou planétou sú omnoho zložitejšie a fascinujúcejšie, než sme si kedy dokázali predstaviť. Nasledujúci blog je o pozoruhodnej prepojenosti živých procesov na našej malej planéte. Nič z toho, čo robia ľudské bytosti, ani nič, k čomu dochádza vo svete prírody, neprebieha v izolácii.
Nie je to tak dávno, keď medzi ekológmi prevažoval názor, že charakter živých systémov určujú väčšinou abiotické faktory, teda vplyvy, ako sú miestne podnebie, geológia alebo dostupnosť živín. Teraz sa však zdá, že toto presvedčenie vychádzalo zo štúdia ochudobnených ekosystémov. V súčasnosti sa skôr domnievame, že pravidlá, ktoré ekológia odvodila, opisovali nie prirodzený svet, lež svet, ktorý sme vytvorili my. Dnes už vieme, že živé systémy, v ktorých prežili veľké šelmy a veľké bylinožravce, sa často správajú úplne, ale naozaj úplne inak, ako tie, ktoré o ne prišli.
Veľké mäsožravce môžu meniť ako populácie, tak aj správanie veľkých bylinožravcov. Tie následne dokážu meniť povahu a štruktúru rastlinného spoločenstva, čo zase ovplyvňuje procesy, ako sú erózia pôdy, zmeny riečnych tokov a ukladanie uhlíka. Dostupnosť živín, fyzická geografia krajiny, dokonca aj zloženie atmosféry: to všetko, ako sa teraz ukazuje, ovplyvňujú živočíchy. Živé systémy pôsobia na našu planétu a procesy, ktoré na nej prebiehajú, v oveľa väčšej miere, ako sme tušili.
Hovoríme o “trofických kaskádach” : ekologických procesoch, ktoré sa valia z horných úrovní ekosystému až na na jeho najspodnejšie úrovne. (Trofický znamená týkajúci sa potravy a spôsobu obživy). Ukazuje sa totiž, že mnohé biotické procesy fungujú skôr zhora nadol, než zdola nahor.
Trofické kaskády často boli zistené na miestach, kde stále prežívajú, alebo boli reintrodukované veľké šelmy. Ale podľa toho, čo doteraz ekológia zistila, sa zdá, že pravdepodobne veľmi podceňujeme ich úlohu v prírode. Mäsožravce, ktoré dnes označujeme ako “vrcholové predátory”, nimi často z pohľadu paleoekológie vôbec nie sú.
Druhy, ako vlky a rysy by bolo presnejšie opisovať ako “mezopredátory”: patrili až na druhú priečku. Kedysi im v celom ich areáli boli nadradené levy, hyeny, šabľozubé šelmy, amficyonya iné príšery.
Dokonca ani obrovské levy a šabľozubé šelmy, ktoré žili v Severnej Amerike, až kým tam neprišli prví ľudia, nemožno považovať za ozajstného “kráľa džungle”. Medveď krátkočelý (Arctodus simus), ktorý v stoji na zadných končatinách dosahoval výšku 4m, bol podľa všetkého špecialista živiaci sa zdochlinami: odháňal od koristi obrovské levy Panthera leo atrox a ozrutné šabľozubce.
Jednou z hypotéz, ktorá by mohla pomôcť vysvetliť náhle vymretie megafauny v mnohých častiach sveta, len čo sa tam prvýkrát objavili ľudia, je to, že sme sa spustili ničivú trofickú kaskádu.
Napríklad pred príchodom ľudí do Austrálie sa kontinent hemžil veľkými príšerami. Vyskytovala sa tam ježura veľkosti ošípanej; obrovský bylinožravý vačkovec nie nepodobný vombatovi, ktorý vážil dve tony; vačkovitý “tapír” veľký ako kôň; trojmetrový klokan; vačkovitý “lev” s protistojnými palcami a silnejším zahryznutím ako ktorýkoľvek známy dnešný cicavec, podľa všetkého špecializovaný na lov obrovských klokanov; rohatá dvaapolmetrová korytnačka; či varan väčší než krokodíl nílsky. Väčšina z nich a mnoho ďalších nádherných tvorov vymizlo v období medzi 40 až 50 tisíc rokov. Zhruba v rovnakej dobe začali husté pralesy, ktoré vtedy pokrývali väčšinu kontinentu, nahrádzať traviny a zakrpatené stromy, ktoré porastajú väčšinu austrálskeho vnútrozemia dnes.
Jeden vedecký článok naznačuje, že prví ľudia v Austrálii lovili niektoré veľké zvieratá, až kým nevymreli, čo spôsobilo vymiznutie dažďových pralesov, čo následne vyhubilo väčšinu zostávajúcej fauny. Ako to je možné? Predpokladá sa, že keď vymizli obrie bylinožravce, začali sa lístie a vetvičky, ktoré by inak spásli, hromadiť na lesnej pôde, čím sa nakopilo palivo, ktoré umožnilo vyčíňať v dažďových pralesoch požiarom. To vytvorilo podmienky pre zmenu vegetácie na trávu a kroviny.
V Európe sa ekológovia začínajú prikláňať k názoru, že naše ekosystémy boli formované slonmi, nosorožcami, hrochmi a ďalšími ozrutnými tvormi (a stále na ne zostávajú adaptované), ktoré tu žili ešte počas poslednej medziľadovej doby, keď klíma bola podobná dnešnej. Aj dnes vidíme dôkazy o koevolúcii našich listnatých stromov so slonmi a nosorožcami v spôsobe, akým reagujú na masívne poškodenie.
Inými slovami, svet prírody je omnoho fascinujúcejší a zložitejší, než sme si vôbec dokázali predstaviť. A my len začíname chápať, aké rozmanité a prečudesné ekologické procesy môžu byť.
Povedzme si teraz niečo o veľrybom truse.
Výskum z roku 1970 predpokladal, že veľký pokles početnosti veľkých veľrýb v južných oceánoch bude viesť k nárastu populácie krilu (drobné kôrovce), ich hlavnej potravy. K tomu však nikdy nedošlo. Namiesto toho nastal jeho dlhodobý pokles.
Ako je to možné? Teraz sa ukazuje, že v skutočnosti veľryby podporujú populácie svojej koristi.
Často sa kŕmia vo veľkej hĺbke, no len zriedka sa tam vyprázdňujú, pretože stres, ktorý pôsobí na telo pri ponore, vyžaduje odstavenie niektoré telesných funkcií. Takže sa vyprázdňujú, až keď vyplávajú, aby sa nadýchli. Inými slovami, transportujú živiny z hlbín, vrátane vôd príliš tmavých pre fotosyntézu, do fotickej zóny, kde dokážu prežiť rastliny.
V južných oceánoch je limitujúcou živinou železo, bez ktorého sa nedokáže množiť a rásť fytoplanktón, ktorý je na dolných úrovniach potravového reťazca. Tým, že veľryby kropia svojimi hovienkami – pardon, fekálnou spŕškou – ovrchové vody, hnoja vlastne fytoplanktón, na ktorom závisia kril a ryby. O tomto mechanizme, známom ako “veľrybia pumpa”, sa uvažuje už niekoľko rokov. Dnes sa včak podarilo získať aj experimentálne doklady, ktoré túto hypotézu podporujú. Vedecký tím z Tasmánskej univerzity nazbierali trus vráskavca Balaenoptera musculus brevicauda (kto by bol povedal, že morská ekológia poskytuje toľko možností?) a pestoval planktón vo vode s jeho rôznou koncentráciou. Zistili, že čím je bohatšia voda, tým väčšia je produktivita. Žiadne prekvapenie.
Obrázok 3. Vráskavec dlhoplutvý (Megaptera novaeangliae), Nový Zélenad. (Foto M. Hromada)
Iný výskum zo zálivu Maine zistil, že než sa v dôsledku lovu znížila početnosť veľrýb a tuleňov, vyprázdňovaním na hladine a recykláciou živín uvoľňovali do vody trikrát viac dusíka, než sa ho v týchto vodách rozpúšťa priamo z atmosféry. Početnosť fytoplanktónu klesla v uplynulom storočí vo väčšine sveta, pravdepodobne v dôsledku rastúcich globálnych teplôt. Ale zdá sa, že pokles je najstrmší tam, kde boli najintenzívnejšie lovené veľryby a tulene. Rybári, ktorí trvali na tom, že dravce, ako napríklad tulene, treba hubiť, možno prispievali k znižovaniu, nie zvyšovaniu svojho úlovku.
Obrázok 4. Uškatec novozélandský (Arctocephalus forsteri), Nový Zéland. (Foto M. Hromada)
No to ešte nie je všetko. Keď fytoplanktón odumrie, pomaly klesá do oceánskych hlbín, a s ním aj uhlík, ktorý absorboval z atmosféry. Vyčísliť to nie je ľahké, ale keď početnosť veľrýb dosahovala úrovne z minulosti, pravdepodobne síce len trochu, ale významne prispievali k odstraňovaniu oxidu uhličitého z atmosféry. Obnovenie populácií veľkých kytovcov, ktorých početnosť poklesla o dve tretiny až 90%, ale pomaly sa v niektorých oblastiach oceánu opäť obnovujú, by sme mohli vnímať ako prijateľnú formu geoinžinierstva.
Samozrejme, nemal by to byť jediný alebo dokonca hlavný dôvod, prečo by sme ich mali chcieť vrátiť do oceánov, no spôsob, akým veľryby menia zloženie atmosféry, prispieva k vyvráteniu prekonaného názoru, že dokážeme manipulovať živú prírodu a výsledok vieme jednoducho predvídatať. Tím Sustainable Humanvyrobil druhé video trofických kaskádach, o veľrybej pumpe. Prvé – o neočakávanom vplyve vlkov na ekosystémy v Yellowstonskom národnom parku malo 21 miliónov pozretí. Viera, že človek dokáže zvládnuť zložitý svet prírody, je mýtus. Ľudia majú obrovskú motiváciu porozumieť svetu vo všetkých jeho fascinujúcich detailoch.
Ale s veľrybami sme stále neskončili. Ďalšia vedecká publikácia navrhuje, že s poklesom početnosti veľrýb sa kosatky – niektoré sa špecializujú na ich lov – preorientovali na lov tuleňov a uškatcov. To pravdepodobne potom malo veľký vplyv na populácie rýb.
No zníženie počtu tuleňov lovom v Aleutskom súostroví dnes, ako sa zdá, núti kosatky opäť sa preorientovať, tentoraz na vydry morské. Potravu vydier morských z veľkej časti tvoria ježovky. V dôsledku poklesu stavu vydier vzrástol počet ježoviek – až do tej miery, že v niektorých oblastiach popri západnom pobreží Ameriky, kde kedysi rástli rozľahlé “lesy” chalúh, ich takmer úplne spásli. Nielenže to spôsobilo kolaps pobrežných ekosystémov, ale aj uvoľnenie veľkého množstva oxidu uhličitého do atmosféry , keď uhlík uložený v chaluhách zoxidoval.
Obrázok 6. Chaluhový les, Britská Kolumbia (foto. M. Hromada)
A ani to ešte nie je koniec príbehu. Teraz sa zdá, že lov veľrýb môže byť hlavnou príčinou miznutia kondora kalifornského. Kondor sa podľa všetkého špecializoval na požieranie mŕtvych vyplavených tiel veľrýb. Keďže veľryby vymizli, kondory prišli o hlavný zdroj potravy, a boli nútené živiť sa uhynutými suchozemskými živočíchmi. Niektoré tieto zdochliny pochádzajú zo zvierat, ktoré zastrelili lovci, no nedokázali ich dohľadať. Konzumácia olova z guliek a brokov je podľa všetkého jedným z dôvodov, prečo ani mohutné pazúry kondorom nestačia, aby sa udržali na pokraji priepasti vymierania.
Kto by bol pomyslel, že vplyv lovu veľrýb spustí takú vlnu zmien v toľkých živých systémoch? (Mimochodom, než prišli do Ameriky ľudia, kondor patril medzi tie menšie zdochlinožravé vtáky. Vyhynutý druh Aiolornis incredibilis mal rozpätie krídel skoro 5 metrov a zobák dlhý ako chlapova stupaj. Lebka iného dravca, Argentavis magnificens magnificens, sa zatiaľ ešte nenašla, no z nájdených kostí vyplýva, že mohol mať rozpätie krídel 8 metrov a vážiť 75kg.
A nejde len o veľryby. Keď fytoplanktón napadnú drobné živočíchy, ktoré sa ním živia, uvoľňuje chemickú látku zvanú dimetylsulfid. Táto zlúčenina priťahuje predátory, ktoré sa živia živočíchmi, požierajúcimi fytoplaktón. Rúrkonosce, ako napríklad albatrosy, fulmary, búrkovníky a víchrovníky, ktoré majú dobre vyvinutý čuch, dokážu dimetylsulfid odhaliť a využiť jeho prítomnosť na vyhľadávanie koristi. Nielenže to môže pomôcť fytoplanktónu chrániť sa pred svojimi lovcami, ale vtáky, ktoré sem prilákal, ho vyprázdňovaním počas lovu pomáhajú aj pohnojiť.
Obrázok 7. Albatros sépiar, Nový Zéland. (foto. M. Hromada)
Je tu ešte jeden zvrat. Zdá sa, že dimetylsulfid zohráva významnú úlohu pri tvorbe oblačnosti na mori. Pretože hladina mora je tmavá a mraky sú biele, čím väčšia je oblačnosť, tým viac slnečného žiarenia sa odráža späť do vesmíru. Napadnutý fytoplanktón teda môže pomáhať ochladzovať planétu.
Obrázok 8. Víchrovník novozélandský (foto. M. Hromada)
Aj na súši nájdeme podobné procesy. Predtým, než sa v 60. rokoch 20. storočia rozbehli seriózne ochranárske snahy, klesol počet pakoní hrivnatých v Serengeti z asi 1,2 milióna na 300 000. Výsledok bol podobný predpokladanému mechanizmu zničenia väčšiny austrálskeho dažďového lesa. Ako sa hromadila suchá tráva a iné rastlinstvo, ktoré by inak pakone spásli, požiare spustošili každoročne zhruba 80% rozlohy Serengeti.
Obrázok 9. Večerná savana pod Kilimandžárom (Foto. M. Hromada)
Keď sa stáda pakoní začali zotavovať, frekvencia požiarov klesla a do pôdy sa dostáva viac živín z trusu. Serengeti sa zmenilo z čistého zdroja uhlíka na zásobník uhlíka; zmena sa rovná celej súčasnej produkcii oxidu uhličitého spaľovaním fosílnych palív vo východnej Afrike.
Obrázok 10. Stádo pakoní pásavých, Keňa (foto: M. Hromada).
Ale je dôležité nerobiť príliš ďalekosiahle závery z jedného príkladu. V iných častiach sveta môžu pasúce sa zvieratá zvyšovať produkciu skleníkových plynov. Domáce hospodárske zvieratá sú významnou príčinou globálneho otepľovania. Podobne aj niektoré divoké bylinožravce. Ako vzrástli počty losov v Kanade, čiastočne v dôsledku vyhubenia ich predátorov ľuďmi, celým radom zložitých vplyvov na vegetáciu aj pôdny kryt prispeli k prudkému zníženiu ukladania uhlíka v boreálnych lesoch. Podľa jedného odhadu je rozdiel v ukladaní uhlíka medzi oblasťami s vysokým a nízkym stavom losov od 42 do 95% oxidu uhličitého, ktorý Kanada produkuje spaľovaním fosílnych palív. Ak by sme teda umožnili návrat a zotavenie vlkov, mohlo by to mať nesmierny vplyv na emisie skleníkových plynov v Kanade.
Nemali by sme si jednoducho predstavovať, že vlky a veľryby a pakone, fytoplanktón a vydry morské samé o sebe dokážu zabrániť kolapsu klímy, ktorý spôsobí nekontrolované spaľovanie fosílnych palív. Medziročný prírastok vegetácie sa nemôže vyrovnať spaľovaniu fosílnych palív, z ktorých sa uvoľňuje uhlík, ukladajúci sa každoročne po mnoho storočí. Ale ako začíname tušiť tieto neočakávané dôsledky našej ničivej činnosti, máme ďalší dôvod, aby sme začali s našou planétou zaobchádzať zodpovednejšie. Všetko totiž súvisí so všetkým.
Bol by som nerád, ak by sa ochrana voľne žijúcich živočíchov zredukovala na prepočty ich príspevku k tvorbe skleníkových plynov. Existujú predsa silné vnútorné dôvody pre ochranu sveta prírody: pretože je úžasný; pretože nás obohacuje a je čarovný; pretože pochopiť, ako tieto nádherné a zložité systémy fungujú, je ako prejsť bránou do čarovného kráľovstva.
Ale to málo, čo už vieme o trofických kaskádach a nečakane zložitých vzťahoch, ktoré ekológia odhaľuje, nepochybne predznamenáva oveľa hlbšie a bohatšie porozumenie, ktoré prinesú nadchádzajúce roky ekologického výskumu, pre ktorý je nevyhnutné nadchnúť novú generáciu ekológov s otvorenou hlavou. Ekológia sa dá študovať s bázňou pred naším svetom plným zázrakov a s odhodlaním chrániť ho pred zničením.
Keď je malá Katka iba celá matka a nepodobá sa na tatka!
Čo keby Vám niekto položil takúto otázku: Vymenujte všetky sladkovodné ryby, ktoré poznáte…
Asi by sme si spomenuli na kapra, pstruha či šťuku…. a tu by sme možno aj skončili…
Ak by ste sa na túto otázku opýtali v Bulharsku, odpoveď by bola asi podobná… možno s výnimkou najznámejšej ryby Bulharska „pyrženej cace“ (Пържена цаца) – šproty.
Okrem týchto, laickej verejnosti dobre známych „jedlých“ druhov, existujú aj také ryby, ktoré sú menšie, no dokonca ich častokrát nepoznajú ani športoví rybári. Medzi takéto ryby patria aj pĺže, konkrétne zástupcovia rodu Cobitis. Tieto ryby žijú na dne riek a v Európe dorastajú maximálne do 13 cm. Takže by sme sa z nich veľmi nenajedli… a asi preto ich prehliadame… No nie všetci! Pre vedcov z našej katedry predstavujú veľmi zaujímavý objekt výskumu. Nezaujímame sa samozrejme ich gastronomickú vhodnosť či nevhodnosť, nás zaujíma ich rozmnožovanie. A to je tak trochu o „sexe“ ale aj o „asexe“.
Poďme ale pekne poporiadku. Bežný druh ryby, napríklad taký kapor je typickým gonochoristom, teda mamka kapor a tatko kapor majú spolu malé kapríky. Keď sa ale bližšie pozrieme na rodinku pĺžov, tak jednoduché rozdelenie na matku, otca a deti tu už nie je. Niektoré populácie pĺžov sú tvorené aj asexuálne sa rozmnožujúcimi jedincami – odborne sa nazývajú polyploidné hybridy. Vedecké vysvetlenie tohto termínu znie asi takto: sú to jedince, ktoré vznikajú hybridizáciou (krížením) dvoch druhov pĺžov. Hybridné potomstvo tak disponuje genómom, ktorý obsahuje dve sady chromozómov, naviac od dvoch druhov pĺžov. Hybridné jedince, ktoré prežijú, sa znova neresia s jedincami iných druhov pĺžov a môžu tak priberať ďalšiu chromozómovú sadu. Výsledkom sú polyploidné jedince (zväčša samice) disponujúce 3 až 4 sadami chromozómov od troch druhov pĺžov.
Zdá sa vám to komplikované? Ešte nie? Tak pokračujeme ďalej… Polyploidné samice sú schopné ďalej sa rozmnožovať asexuálnym spôsobom – gynogenézou. Gynogenéza je spôsob rozmnožovania, pri ktorom samica využíva spermie samca na aktiváciu vývinu vlastných vajíčok. Genetická informácia spermie však do vajíčka nevstupuje. Tieto samice využívajú vlastné sexuálne mimikry (maskovanie) a preto ich samec nevie odlíšiť od sexuálne sa rozmnožujúcich samíc vlastného druhu. A tak samec, ktorý vynaložil energiu na dospievanie a neresil sa s touto samicou, nezanecháva v potomstve svoju genetickú informáciu.
No a teraz si tú „gynoneviemčo“ zjednodušíme… Samica stretne samca a logicky by sme očakávali, že potomstvo bude tak trochu po „mamke“ a tak trochu po „tatkovi“. Ale nie je tomu tak. Iba samica sa stáva „pravou matkou“, jej potomstvo je vlastne klonom jej samej. Samec, ktorý mal byť otcom, odpláva s dlhým nosom (alebo plutvou?). Aj keď sa snažil (potomstvo síce nebude po poštárovi), ale nebude ani po tatkovi. Nenaplnil svoje životné poslanie. Myslí si, že svoju úlohu splnil, ale svoje gény neodovzdal. Svojej partnerke poslúžil, ako stimul pre jej vlastnú reprodukciu. Ešte dobre, že nie sme pĺže a ženy nás potrebujú a my ich tiež…
V povodiach Dunaja na území Bulharska, spolu takto koexistujú tri druhy pĺžov, ktoré vytvárajú vzájomné polyploidné hybridy. Tieto trochu „sexy“ a trochu „asexy“ rybky môžete vidieť na obrázku.
Vybrané druhy pĺžov vyskytujúce sa v čiastkových povodiach Dunaja v Bulharsku (zhora: Cobitis elongatoides, C. strumicae a C. elongata)
A keďže sme Katedra ekológie, na celý problém sa chceme pozrieť komplexne. Ako všetci dobre vieme, ekológia nie je veda o triedení a recyklácii odpadov, ale je to veda o vzájomných vzťahoch organizmov a prostredia, v ktorom sa vyskytujú. A preto nás nezaujíma iba „sex“ či „asex“. Zaujímajú nás najmä vzťahy pĺžov k vybraným abiotickým faktorom vodného prostredia. Jednak na úrovni druhov, ale hlavne koexistencia sexuálnych a asexuálnych (klonálnych) línií. Jednou z lokalít, ktorú sme počas našej výpravy do Bulharska navštívili bola rieka Katuneshka.
Rieka Katuneška, povodie Dunaja (BG)
V tejto rieke sa spolu vyskytujú všetky 3 uvedené druhy pĺžov a ich vzájomné asexuálne hybridy. Preto tu vzniká množstvo otázok.
Konkurujú si tieto jedince medzi sebou?
Aká je ich distribúcia v rámci habitátov, ktoré osídľujú?
Kto je v konkurenčnom boji efektívnejší?
Aké je rozpätie abiotických faktorov, v ktorých pĺže alebo ich hybridy dokážu realizovať svoju ekologickú niku?
To všetko sú otázky, na ktoré sa snažíme nájsť aspoň čiastočnú odpoveď…
Lovná skupina odoberajúca vzorky z rieky Dunaj pri meste Ruse. Ichtyologický prieskum realizovali členovia katedry Ekológie PU, českej a bulharskej akadémie vied
A čo praktický význam týchto štúdií? Medzinárodná únia ochrany prírody a prírodných zdrojov (IUCN) k roku 2015 eviduje 50 druhov pĺžov. Z toho v kategóriách kriticky ohrozených (CR) až takmer ohrozených (NT) je zaradených až 26 druhov. Medzi hlavné faktory spôsobujúce tento stav, patrí degradácia prirodzených biotopov, v ktorých sú pĺže schopné prežiť a rozmnožiť sa. Nadobudnuté exaktné údaje o ich ekologických nárokoch a rozšírení v prirodzených podmienkach, tak môžu poskytnúť východiskové informácie ktoré sa budú dať uplatniť v praktickej ochrane týchto nesporne zaujímavých druhov.
Život v okolí bulharských riek (rieka Botunya)
Autor blogu: Jakub Fedorčák, Katedra ekológie FHPV PU
Táto práca bola realizovaná z projektu: Inovácia vzdelávacieho a výskumného procesu ekológie ako jednej z nosných disciplín vedomostnej spoločnosti (ITMS 26110230119), ktorý je spolufinancovaný zo zdrojov EÚ. A projektov: VEGA (1/0916/14) Koexistencia prírodných klonov a biotypov hybridného komplexu rodu Cobitis v procesoch sukcesie, GA ČR (GA13-12580S) Studium mechanismů umožňujících koexistenci sexuálních a klonální populací na modelu evropských sekavců (2013-2017, GA0/GA).
Arménsko…. pre našincov možno málo známa, ale za to nesmierne krásna horská krajina…
Nachádza sa v juhozápadnej Ázií a jej priemerná nadmorská výška je približne 1 800 m nad morom.
Malebná Arménska horská krajina
Takúto krajinu sme mali možnosť navštíviť vďaka odbornej stáži na „Russian-Armenian (Slavonic) University“ (august – september 2015) spojenej s terénnym výskumom v oblasti južného Kaukazu. Preto naša prvá cesta viedla priamo na Univerzitu, kde nás milo privítali a kde sme si dohodli detaily terénnej časti našej stáže.
Levon, Jožo, Ľuboš, Peter, prof. Javrujan, Veronika, prof. Vardapejtan a Artur Javrujan
A terénny výskum sa mohol začať… Naši kolegovia nám podľa vopred dohodnutého plánu ukázali krásy Arménska ale hlavne zaujímavé lokality, na ktorých sme mohli zbierať vzorky. Celkovo sme ich počas takmer dvoch týždňov navštívili asi 50. Zbierali sme najmä vo vodných ekosystémoch a v okolí.
Jožo a Ľuboš pripravení na zber
Jožo loví muchy a iný okrídlený hmyz
Peter a Ľuboš zbierajú larvy vodných bezstavovcov
Peter smýka hmyz
Peter a Ľuboš intenzívne pracujú (aspoň Peter)
A zase len práca (Jožo a Ľuboš)
Popri práci sme spoznávali aj Arménsku prírodu. Zatiaľ čo okolie hlavného mesta Arménska – Jerevanu a ich najväčšieho jazera Sevanu bolo v tomto ročnom období suché, tak severnejšie oblasti nás prekvapili krásou sviežou zeleňou.
Peter a Ľuboš obdivujú prírodu (alebo fotografujúceho Joža?)
Peter a v pozadí Ararat
No nie len milovníci prírody ale aj milovníci kultúrnych a historických pamiatok si tu nájdu veľa objektov na obdiv. Určite medzi ne patria aj kláštory.
Chrám Garni
Pozoruhodné vulkanické prírodné scenérie – takzvaná „skala symfónie“, alebo „organ“
Sevan – najväčšie jazero Arménska
Kláštor Sevanavank
Peter a Ľuboš na „trojtisícovke“
Neznámy opustený chrám ďaleko od civilizácie
Cesty severozápadného Arménska
Ranná hmla severozápadného Arménska
Bohaté náleziská obsidiánu severne od Jerevanu
Posledná „náladovka“ z Arménska
Po návrate domov sme sa hneď pustili do triedenia a determinácie získaného materiálu, ale keďže sme získali veľké množstvo vzoriek, napredujeme pomaly. No už teraz môžeme povedať že sme priniesli desiatky nových druhov pre Arménsko a dokonca aj druhy nové pre vedu a nadviazali sme veľmi dobré kontakty pre budúcu spoluprácu v tejto nádhernej časti sveta.
Autori blogu: Jozef Oboňa a Peter Manko, Katedra ekológie FHPV PU
Táto práca bola realizovaná z projektu: Inovácia vzdelávacieho a výskumného procesu ekológie ako jednej z nosných disciplín vedomostnej spoločnosti (ITMS 26110230119), ktorý je spolufinancovaný zo zdrojov EÚ.
….alebo ako sa znovu objavila Nasiternella regia Riedel, 1914
Nasiternella regia bola prvýkrát nájdená a popísaná Riedelom začiatkom 20. storočia, presne v roku 1914, na základne nálezu z Rumunska. Od tohto obdobia sa našlo ešte v priebehu niekoľkých rokov pár exemplárov v Albánsku a v Rakúsku, avšak dokopy sa dal počet nájdených exemplárov tvoriacich celosvetovú zbierku druhu spočítať na prstoch jednej ruky. Od polovice 20. storočia sa po tomto najväčšom druhu čeľade Pediciidae akoby zľahla zem…
Ak sa pridŕžame pravidiel Svetovej únie ochrany prírody (IUCN): druh sa považuje za vyhynutý, ak nebol jeho živý jedinec pozorovaný minimálne 50 rokov, by sme mohli tento druh považovať za vyhynutý (EX z angl. extinct).
No vďaka novým nálezom tohto pozoruhodného druhu zo Slovenska a Rumunska vieme, že to tak nie je. Zaujímavé je, že okrem toho, že druh existoval, sa o ňom do dnes nevedelo prakticky nič. Nebola známa larva a ani kukla, dokonca sa ani netušilo kde by mohol žiť…
Dnes už ale vieme pomerne dosť (viac info tu a tu), no zďaleka nie všetko. Nasiternella regia je počas svojho života úzko spätá s dendrotelmami, čiže so zavodnenými dutinami v stromoch, spravidla v suchších a teplejších oblastiach. Larvy predstavujú doposiaľ neznámeho „top“ predátora ekosystémov dendroteliem. Rovnako sa v dendrotelmách aj kuklí a jej dospelce trávia väčšinu svojho života rovnako v týchto ekosystémoch. Bahniarka dendrotelmová je pravdepodobne aktívna mimo dňa. Aj keď je pomerne veľká a má teda aj patrične veľké krídla (až 2,5 cm dlhé), je veľmi zlý letec. Dodnes nie je jasné ako si vyhľadáva partnera a nové biotopy – dendrotelmy, pretože bola takmer vždy pozorovaná iba pri chôdzi a nie pri lete.
Dendrotelma : malý vodný ekosystém v stromochDetail – pohľad do dendrotelmyNasiternella regia v dendrotelme
Jej tajuplný život, ktorý takmer celý trávi v dutinách stromov, je zabezpečil ochranu pred predátormi a pravdepodobne jej pomohol zotrvať bez povšimnutia až dodnes. Otázne však je, aké má šance na prežitie, pretože dutiny v stromoch sa považujú za znak „chorého“ stromu a takéto stromy sú vo väčšine hospodársky využívaných lesov nežiadúce…
N. regia najväčší zástupca čeľade Pediciidae N. regia kopulácia
Keby sme si to mali zhrnúť….
Z celého sveta je známych len niekoľko jedincov tohto druhu, ktoré sa dajú spočítať na prstoch troch rúk. Najväčšia živá populácia tohto druhu je momentálne známa len zo Slovenska (plus náhodne odchytený exemplár je publikovaný aj z Rumunska). Ostáva nám preto už len dúfať, že je Nasiternellaregia bežnejšia a vyskytuje sa na viacerých lokalitách. Avšak vďaka svojmu tajuplnému životu uniká našej pozornosti. Rovnako aj vďaka tejto bahniarke by sme mali omnoho viac dbať na to, aby v našich lesoch zostávali aj staré stromy, ktoré sú vhodným biotopom pre mnohé cenné, vzácne a ohrozené druhy.
Autor blogu: Jozef Oboňa, Katedra ekológie FHPV PU
Na Ukrajine Už, na Slovensku Uh. Zaujímavá rieka ukrajinsko–slovenského pohraničia. Objekt nášho výskumu zameraného na inventarizáciu druhov a biodiverzitu vybraných skupín vodného hmyzu. Cieľ našej výpravy.
V auguste 2015 sa dvaja členovia a bývalý študent katedry ekológie zúčastnili prvej časti expedície organizovanej v rámci plnenia úloh projektu „Ephemeroptera, Plecoptera, Diptera biodiversity trip along the Uzh river, Ukraine” ktorý finančne podporila organizácia: FAN (B) – Förderkreis für allgemeine Naturkunde (Biologie).
Začiatky bývajú ťažké a platilo to aj pre túto akciu. Komunikácia s ukrajinskou stranou nám dala zabrať. Informácie o Ukrajine strašili a stresovali naše manželky. Pravdu povediac, aj my sme sa čiastočne pred začatím cesty obávali, pretože média nás denne sýtia rôznymi hrozivými správami z tohto regiónu. Okrem konfliktu na východe Ukrajiny bol našou potenciálnou hrozbou „boj gangov“ spojený s „bojom dobrých a zlých policajtov“, ktorý začal tesne pred našou cestou v blízkosti hraníc so Slovenskom. Práve to bola naša cieľová destinácia… Stačilo však pár minút za hranicami a presvedčili sme sa, že situácia je pokojná, ľudia milí…. aspoň na západe krajiny. Ukrajina, ako sme ju tu videli, je krásna, plná usmiatych a prívetivých ľudí s krásnou prírodou. Tak trochu nám pripomínala Slovensko z rozprávania našich rodičov. K negatívam Zakarpatia patria asi iba rozbité cesty (čo ale miestnym vodičom vôbec neprekážalo) a všadeprítomné odpadky (viac ako na Slovensku).
Ako sa na vedeckú expedíciu patrí, namierili sme si to hneď po príchode do Užhorodu k vode. Začali sme pracovať na rieke Uh pod touto metropolou zakarpatskej časti Ukrajiny. Okrem hmyzu, ktorý bol hlavným cieľom našej expedície, nás často pri práci v Uhu, ale aj niektorých jeho prítokoch, sprevádzali kúpajúce sa deti a dokonca aj dospelí (ďalšia paralela s minulosťou našej krajiny?). Voda bola síce (ne)príjemne teplá, väčšinou nás v extrémne horúcom počasí vôbec neosviežila, teda z pohľadu „rekreantov“ na kúpanie vhodná. Aj prostredie bolo na prvý pohľad krásne. Vzhľadom na to, čo sa vo vode a okolí nachádzalo, by sme ju však na kúpanie a vodné športy určite neodporúčali. Pri pozornejšom pohľade sa nedali prehliadnuť predmety rôzneho použitia a pôvodu – teda odpadky, v tokoch a ich blízkosti. Komunálne a často silné organické znečistenie však domácim zjavne neprekážalo a tak sme im nekazili radosť našimi názormi a odporúčaniami.
Spoluautor blogu Jozef Oboňa – pózujúci fotografovi, v pozadí domáca „rekreantka“Uh pod Užhorodom – prvá lokalita (bystrozrakí uvidia ďalších „rekreantov“)
Našim cieľom nebola osveta, tobôž rekreácia. Chceli sme sa dostať po hlavnom toku rieky Uh a jeho prítokoch až takmer k prameňu v blízkosti dediny Stužica a cestou na vhodných lokalitách zbierať materiál na ďalšie štúdium. A tak sa začala tvrdá práca. Cez deň sme zbierali vzorky lariev vodných bezstavovcov a smýkali dospelce v okolí riek a v noci sme chytali dospelé jedince na svetlo v blízkosti miesta kde sme nocovali.
Členovia expedície: Jožo a Ľuboš Hrivniak tvrdo pracujúci (Peter Manko mimo záber – fotografujúci)
Celkovo sme počas našej cesty navštívili viac než 25 vybraných lokalít, no pre extrémne teplo a sucho sme vzorky odobrali len z 19 miest.
Mohutný tok Uhu sa v roku 2015 premenil na takmer suché koryto. To málo vody, čo v ňom zostalo, bolo v dolnej časti toku 32 až 36 °C teplé…
Medzi najkrajšie lokality patrili hlavne prítoky rieky v oblastiach bez ľudských sídel. Tie sa aj z pohľadu biodiverzity vodného hmyzu javili najzaujímavejšie, no na presné výsledky, ich spracovanie a publikovanie potrebujeme ešte čas. Okrem toho nás na jar budúceho roku čaká druhá časť expedície. V tej sa zameriame hlavne na zalesnené, málo narušené (pastiermi hovädzieho dobytka, rekreantami a producentmi energie nevyužité) časti povodia Uhu.
Na tomto mieste by sme sa chceli poďakovať organizácii FAN (B)- Förderkreis für allgemeine Naturkunde (Biologie) za finančnú podporu projektu. Našim manželkám ďakujeme za pochopenie, trpezlivosť a podporu.
Riečka Šipot – krásny prítok Uhu
Riečka Šipot pár kilometrov nižšie (Ako z horskej bystriny urobíte eutrofizovanú stojatú vodu? Postavte na nej malú vodnú elektráreň.)
Riečka Vojvodin– prítok Šipotu
Rieka Turja – prítok Uhu
Jožo – hľadajúci nové druhy pre vedu
Jožo – tvrdo pracuje(alebo zase pózuje?)
Ľuboš dokumentuje prácu ukrajinských kolegov Mariny a Romana loviacich bystruškyPeter pri práciĽuboš – zbierajúci
Ľuboš – opäť zbierajúciĽuboš loví….Peter si robí poznámky o lokalite (a pózuje?)Spoločný presun na lepšie miesto (Peter a Ľuboš)a opäť tvrdá práca…. (Ľuboš a Peter)
Toto nie je rekreant – ukrajinský kolega Voloďa brodiaci Uh pod Užhorodom (dôvod neznámy)Toto už rekreanti sú.
Autori blogu: Jozef Oboňa a Peter Manko, Katedra ekológie FHPV PU
Nájsť nový druh dvojkrídlovca (teda muchy) pre Slovensko, to sa nestáva každý deň (i keď občas i Mucha nájde novú muchu ….).
No nájsť ich hneď 14, to už je niečo !
Takýmto pozoruhodným výsledkom sa môžu pochváliť naši vedci z Katedry ekológie Prešovskej univerzity v Prešove a entomologického oddelenia Národného múzea v Prahe. V uplynulom období sa im v spolupráci s viacerými zberateľmi, od ktorých získali veľký počet entomologického materiálu z celého územia Slovenska, podarilo nájsť štrnásť nových druhov múch pre Slovensko a dokonca i nové druhy pre vedu (druhy, ktoré ešte neboli nikde vo svete zaznamenané a teda sú – respektíve boli pre vedu neznáme). Všetky tieto druhy patria do čeľade kútovkovité (vedecky Psychodidae). Sú to drobné dvojkrídle tvory, len niekoľko milimetrov veľké a nápadne pripomínajú motýle. Ich slovenský názov – kútovky, bol pravdepodobne odvodený z ich správania. Dospelé jedince, obzvlášť synantropných (v blízkosti ľudí žijúcich) druhov, s obľubou sadajú do rôznych kútov.
Bližšie neurčený zástupca čeľade Psychodidae (foto: Rudolf Cáfal)
Pozornosť si určite zaslúži aj nález známych, no extrémne vzácnych druhov, doposiaľ zaznamenaných len z niekoľkých lokalít vo svete, ako aj nálezy epidemiologicky zaujímavých kútoviek, ktoré môžu prenášať pôvodcov rôznych chorôb alebo spôsobovať myiázy (ochorenia spôsobené parazitovaním lariev múch v ľudskom tele).
Článok o týchto nálezoch bol publikovaný vo vedeckom periodiku a môžete si ho prečítať TU.
Podobné výsledky sú očakávané (a v niektorých prípadoch dokonca už aj predbežne potvrdené) aj v rámci iných čeľadí dvojkrídlovcov. Keďže je však táto práca časovo veľmi náročná, definitívne výsledky sa dozvieme neskôr….
Len kvalitný a detailný výskum (ktorý je u nás bohužial stále nedostatočne financovaný) je základným predpokladom pre získanie pozoruhodných objavov nie len na Slovensku ale i vo svete. Tomu nasvedčujú aj ďalšie avizované výstupy vedcov Katedry ekológie v Prešove, ktorí sa venujú nielen výskumu dvojkrídlovcov, ale aj skúmaniu ekológie hydroekosystémov a agroekosystémov.
Autor blogu: Jozef Oboňa, Katedra ekológie FHPV PU
Táto práca bola realizovaná z projektu: Inovácia vzdelávacieho a výskumného procesu ekológie ako jednej z nosných disciplín vedomostnej spoločnosti (ITMS 26110230119), ktorý je spolufinancovaný zo zdrojov EÚ.
Zatiaľ čo mnohí z nás v tejto otázke jasno nemajú, existujú organizmy, ktorým je odpoveď zrejmá už veľmi dlho. Reč však nebude o žiadnych antropocentrických problémoch trápiacich určitú časť ľudstva, ale o drobnej aberantnej skupinke hmyzu. Nasledujúcich pár riadkov bude preto venovaných muchám označovaným ako „Stalk-eyed flies“, alebo ak chcete – muchám s očami na stopkách. Tieto dvojkrídlovce patria do prevažne tropickej čeľade Diopsidae a tvoria len pomerne malú čeľaď múch o veľkosti len niekoľkých desiatok druhov. Vzhľadom k ich životnému cyklu a spôsobu života je ich výskyt viazaný najmä na vlhké miesta s rozkladajúcou sa vegetáciou napr. v okolí potokov a riek. Jeden zástupca tejto skupiny (vedecky Diopsis macrophthalma), vyskytujúci sa v Afrike, je dokonca považovaný za škodcu na ryžových poliach1. Ak vás ich zovňajšok alebo spôsob života zaujal a chceli by ste ich vidieť na vlastné oči, nie je potrebné cestovať až tak ďaleko, pretože jeden zástupca tejto čeľade bol len pred nedávnom objavený aj v Európe a to dokonca u našich južných susedov v Maďarsku2.
Druh patriaci do skupiny druhov Diopsis apicalis z lokality Nanta Mesi, dokumentárne foto.
Tak trochu sme dúfali, že tieto bizarné tvory nájdeme aj na našej nedávnej expedícii v Keni, ale pri pohľade na vyschnuté korytá riek a vyprahnutú krajinu sme začali byť skeptickí. No nakoniec sme uspeli v severokeňskom pohorí Mt. Kulal, na lokalite Nanta Mesi. Je to nevysýchajúce jazierko pod vodopádom, ktoré intenzívne využívajú miestni pastieri ako napájadlo pre dobytok v období sucha. To že sú tu aj muchy s očami na stopkách sme ani netušili, až pokiaľ sa nám jedna z nich nechytila do entomologickej sieťky. A viac nám nebolo treba, celú lokalitu sme podrobne presmýkali s výsledkom – dva odchytené exempláre (teda mohlo to byť aj lepšie…). Jedná sa o dva exempláre toho istého druhu (patriaceho do veľkej skupiny podobných druhov Diopsis apicalis – determinácia : Hans Feijen).
Lokalita Nanta Mesi (Mount Kulal): nevysýchajúce jazierko pod vodopádom predstavuje určitý ostrov pre biodiverzitu vodných živočíchov počas obdobia sucha.
Tieto bizarné tvory sa dajú najjednoduchšie spozorovať za súmraku (aj keď nám sa ich podarilo chytiť na pravé poludnie), kedy sa zoskupujú vždy na rovnakých miestach. Avšak zatiaľ čo samice sa zhlukujú tesne vedľa seba, samce sú rozostúpené a „bojujú“ o svoje miesto pod slnkom (v tomto prípade skôr pod mesiacom). Ide o určitý rituál, pri ktorom si samce navzájom porovnávajú dĺžku svojich očných stopiek a ich rozpätie. V honbe za maximalizovaním rozpätia očných stopiek sa niektoré samce uchyľujú k trikom s vystretými prednými nohami, ktorými opticky ešte predĺžia vzdialenosti medzi oboma očnými stopkami. Využívaniu takýchto „podpásoviek“ sa však nemôžeme čudovať. V stávke je skutočne veľa a postup je v tomto prípade neúprosne jednoduchý a priamočiary – samec s dlhšími očnými stopkami jednoducho vyhráva a získava viac samíc3. U samcov s kratším rozpätím stopiek sú vyhliadky na úspešný vertikálny transfer vlastných génov dosť pochmúrne a známe tvrdenie „aj s malým šaškom sa dá zahrať veľké divadlo“ v tomto prípade nie je na mieste.
Vedci stále uvažujú nad tým, prečo je tomu tak. Výsledky ich bádania ale takmer vždy prinášajú rovnaký výsledok: atraktivita samcov sa zvyšuje s dĺžkou ich očných stopiek. To môže poukazovať nato, že samice prostredníctvom sexuálneho výberu samé podporujú vývoj extrémnej morfológie samčích očných stopiek4. „Chudák samec“, mohli by sme si pomyslieť pri predstave nekonečného tlaku na rast dĺžky očných tykadiel. Na(ne)šťastie proti účinkom pohlavného výberu pôsobí dosť tvrdo výber prirodzený, ktorý prostredníctvom zníženej životaschopnosti (napr. sú dané jedince nemotornejšie alebo viditeľnejšie v dôsledku čoho sa následne stávajú častou korisťou predátorov) eliminuje z populácie jedince s príliš excesivným prejavom daného znaku. V prípade samcov „stalk-eyed fly“ sa, podobne ako aj u iných druhov živočíchov, nejedná len o určitú zlovôľu či tortúru členov mužského pohlavia zo strany samíc. Samičí výber je aj tu vskutku pragmatická záležitosť, pretože sa ukazuje, že s dĺžkou očnej stopky úzko súvisí napríklad celková veľkosť, dĺžka krídla, ako aj vitalita či plodnosť samca. Väčšia dĺžka stopiek teda v konečnom dôsledku znamená väčšiu veľkosť tela a zvýšenú vitalitu otca, čo sa vo výsledku prejaví produkciou zdatnejších a životaschopnejších potomkov5. Vedci naviac zistili, že gén v ktorom je zakódovaná informácia o dlhšej očnej stopke je spojený s génom, ktorý umožňuje splodiť viac samčích potomkov6.
Takže aby sme si to nejako zhrnuli…
Na dĺžke skutočne záleží, aspoň v tomto prípade…
Táto zahraničná cesta bola realizovaná z projektu: Inovácia vzdelávacieho a výskumného procesu ekológie ako jednej z nosných disciplín vedomostnej spoločnosti (ITMS 26110230119), ktorý je spolufinancovaný zo zdrojov EÚ.
Alghali A.M. (1984). Mating and ovipositional behavior of the stalk-eyed fly Diopsis macrophthalma on rice. Entomologia Experimentalis et Applicata 36: 151–157.
Papp L., Földvári M. & Paulovics P. (1997). Sphyracephala europaea sp. n. (Diptera: Diopsidae) from Hungary represents a family new to Europe. Folia Entomologica Hungarica 58: 137–146.
Kirkpatrick M. (1982). Sexual selection and the evolution of female choice. Evolution 36: 1–12.
Wilkinson G. & Reillo P. (1994). Female choice response to artificial selection on an exaggerated male trait in a stalk-eyed fly. Proceedings of the Royal Society of London B 255: 1–6.
Zimmer C. (2008). The evolution of extraordinary eyes: the cases of Flatfishes and Stalk-eyed Flies. Evolution Education and Outreach 1: 487. doi:10.1007/s12052-008-0089-9.
